Emma Čačková - Gymnázium bilingválne - mimoriadna cena 

FARBA

Prechádzam popod most na Bratislavskej ulici v Žiline. Všade okolo mňa sú odpadky. Predo mnou sa objavujú obrysy bytoviek. Sú zničené a pomaľované. Popred bytovky posedávajú ľudia. Rozprávajú sa, vešajú prádlo, obšmietajú sa. Cítim ich pohľady. V zápisníku mám štyri slová: zberba, nevzdelanci, hanba Žiliny. Nálepky, ktoré im dala Žilina. Práve preto som tu. Sú tieto nálepky pravdivé? Sú naozaj všetci takí zlí? Tieto otázky mi víria hlavou už dlhšiu dobu. Tento krát mi však dodajú silu. Nadýchnem sa a sebaistým krokom vykročím ďalej.

Popod nohy mi behajú deti. Hrajú sa, bicyklujú, vykrikujú. Sú také zomknuté. Na začiatku školského roka sa však musia opäť rozdeliť.

K 30.6. 2017 mesto Žilina oficiálne zrušilo Základnú školu na Hollého ulici, navštevovanú prevažne rómskymi žiakmi. Viedli ho k tomu dva dôvody. Prvým dôvodom boli nevyužité kapacity školy. Z 250 miest na škole bolo obsadených len 80. Druhým dôvodom bola integrácia rómskych žiakov. 80 žiakov bolo rozdelených medzi 9 žilinských základných škôl.

S týmto rozhodnutím však nesúhlasili rodičia ani jednej strany. Rodičia, ktorých deti chodili na vybrané základné školy, sa báli, že deti zo ZŠ Hollého budú mať zlý vplyv na ich deti. Začali organizovať petície. Rodičia detí zo ZŠ Hollého sa báli, že ich deti nebudú prijaté do kolektívu a budú vystavované skrytému rasizmu. Rozhodnutie primátora Žiliny to však neovplyvnilo. Za jeho rozhodnutím stáli pedagógovia, vyučujúci na ZŠ Hollého, ale aj štátny radca splnomocnenca vlády pre rómske komunity. 

Komplikácie

Porodila som dvojičky, Jožka a Andreja. Majú 7 rokov. Muž začal hrať automaty, fetovať, strašne ma bil, deti mi zobral a nechcel mi ich vrátiť, povedal, že sa so mnou bude súdiť. Deti boli súdom pridelené mne. Bývala som s nimi u mamy. A to bola hrôza. Nič tam nebolo. Nebola tam voda, ani elektrika. Bol tam len šporák na kúrenie. S mamou sme sa stále hádali, je alkoholička. Vyhodila ma s nimi. Tak sme boli pol roka v krízovom centre. Tu v Žilne.

Tam sa mali deti veľmi dobre. Mali svoj program. Starali sa o ne pracovníci centra, pretože ja som sa psychicky zrútila. Brávali ich na plaváreň, na ihrisko, robili im program. Nebolo tam zle. Len mama tam chodila stále otravovať. Vyplakávala tam, že ona chce deti domov. Nakoniec sme sa teda vrátili k nej.

U mamy sa nič nezmenilo. S deťmi som celé dni presedela v parku. Mali len suché jedlo. V krabičkách. K mame sme sa vracali len na noc. Ešte že sme na izbe mali dvere, lebo ak by tam neboli, tak si to ani neviem predstaviť. Bývalý býval neďaleko a decká si brával k sebe. Niekedy aj na noc. Staral sa o ne. Mal záujem. To ma vtedy držalo nad vodou.

Po nejakom čase som sa dala do hromady s terajším mužom. Sestričky Matky Terezy a pán z charity nám pomohli vybaviť tento sociálny byt. To ma zachránilo. Deti mali konečne strechu nad hlavou. Vybavili nám aj svadbu a doteraz mi pomáhajú. Deti začali chodiť do školy. Po čase sa nám narodilo dievčatko. A bolo to fajn, v rámci možností, samozrejme.

Ale netrvalo to dlho. Muž sa zadĺžil u cigáňov. Potom si našiel takých kamarátov, čo pili a začal aj on. Chodí do roboty a to čo zarobí, prepije. Večer príde domov, musím ho oriadiť a on len kričí po deťoch. A všetko je to zase iba na mne. Chodím na železo, vodím deti do školy, zo školy, varím, o prácach v domácnosti ani nehovorím a popri tom všetkom mi asistuje tá najmladšia. Našťastie mi mama pomáha. Zmenila sa. Neviem, čo by som bez nej robila.

Medzitým sa objavili ďalšie problémy. V škole. Chalani chodia na Kráľovnej pokoja. Riaditeľka bola zo začiatku normálna, a potom prišiel koniec školského roka a také škaredé veci o nich popísala. Ževraj niekoho psychicky šikanovali počas celého roka. Ale mne počas toho celého roka nič nepovedala. Ja by som to bola s nimi doma riešila, veď som ich matka. Družinárka zas povedala, že zapadajú medzi ostatné deti a jej sa s nimi dobre pracuje. Šla som s nimi teda k doktorovi a zistila som, že sú hyperaktívni. No a riaditeľka ich na konci školského roka vyhodila, že sa rodičia sťažovali a mám im hľadať inú školu. Lenže teraz s tým je zase problém, lebo sú prázdniny a všetky školy majú plné kvóty. Tak ich chcú rozdeliť, po jednom mieste by sa našlo. Lenže s tým nesúhlasím ani ja, ani pani sociálna. Jeden dôvod je, že by som to nestíhala. A druhý, že sú to jednovaječné dvojičky. Nemôžu ich rozdeliť. Tak teraz riešim toto.

Znova rozmýšľam nad odchodom do krízového centra. Tento krát však dobrovoľne, kvôli mužovi. Chalani nie sú jeho. A nemá k nim ten cit, čo k malej. Robí veľké rozdiely. On je furt v tom, že ja by som s ňou nešla preč. Ja mu chcem dať pocítiť, čo to je byť bez nej a bezo mňa. Nech si vyberie, buď ja, alebo alkohol. Chcem ho takto vytrestať a pokiaľ sa nespamätá, ja sa nevrátim. Radšej zostanem v tom krízovom, ako by medzi deťmi mal robiť také rozdiely, kričať po nich, biť ich. Lebo ja chcem normálny život.

(Bongilajová, matka)