Na tejto knihe ma hneď zaujal úvodný citát :"S hrôzou si uvedomujem, že som tu už piaty deň, ale od príchodu som sa ešte ani raz neusmial."

Vravím si, že takéto niečo predsa nie je možné. Ľudia si prechádzajú neľudskými vecami
všelikde vo svete, ale raz za čas vás niečo donúti aspoň uškľabiť sa. "Sranda musí byť, aj keby
na chleba nebolo." Táto kniha ukazuje, že človek, ktorý vymyslel tento výrok mal vždy dostatok
chleba, a aj že ku šťastnému životu potrebujeme viac než len chlieb.
Aby som vás oboznámil s prostredím. Kolyma. Zastavte sa a skúste si tipnúť, kde to môže byť,
teda ak to ešte neviete. Ak ste si tipli severovýchodnú časť Ruska, tak tipujete správne. Veľa
ľudí o tejto oblasti nepočulo. Viac ľudí už počulo o gulagoch. Práve tieto socialistické mašinérie
na bôľ a nešťastie boli veľmi frekventované v tomto regióne. Kolyma, Yakutsk, Magadan. To
sú tie časti Ruska, kde je cez zimu aj -60°C, rozpráva sa tu turkickými jazykmi a v prírode voľne
žijú tigre. Etnické zloženie je tiež divočina sama o sebe. Číňania a Mongoli sú tu skoro tak
početní ako Rusi. Ďalej tu máme etniká ako Eveni či Evenkovia, ktoré obývajú Sibír už pár tisíc
rokov.
Život tunajších ľudí je silno poznačený prítomnosťou gulagov aj dnes. Miestni sú
poväčšinou potomkovia väzňov režimu. Z histórie vieme, že aj u nás neboli väzni režimu len
lumpovia a zlosynovia, ale aj vzdelaní ľudia. Miestni tiež nie sú hlúpi. Vedia, že sa v ich krajoch
predávajú geneticky modifikované potraviny (napr. zemiaky veľké ako celá dlaň). Vedia, že oni
sú ľudia na konci dlhého reťazca. To sa týka kvality potravín, oblečenia a celkovo životnej
úrovne.
Z autorovho rozprávania mi príde, že by sa dala napísať kniha o každom jednom
človeku, s ktorým sa autor stretol. Sibírčania sú rovnako skúšaní vetrom aj životom. Väčšina
žije z ruky do úst a nikdy sa nedostala z rozmedzia svojej komunity. Žiaľ, aj v takýchto krajoch
sa nájdu takí, ako aj u nás, ktorí sa radi nabaľujú na chudobe druhých. Veď sem nedovidí ani
sám Boh, teda Putin. Mafii sa tu darí viac než dobre. Baníctvo, ktoré od komunistických čias
funguje prakticky rovnako, je veľmi dobre rozvinuté. Stále sa tu nachádza obrovské nerastné
bohatstvo, ktoré sále kopú podobní chudáci ako počas "socíku".
Tí chudáci, čo nekopú v baniach, sú buď chudáci kamionisti, chudáci drevorubači,
chudáci poľovníci či námorníci. Námorníci typu: 9 mesiacov na mori, 3 mesiace v šenku.
Drevorubači a poľovníci sa zas rýchlo tratia v nekonečných lesoch tajgy. Či už kvôli medveďom
veľkým ako auto, alebo zime, v ktorej vás ani vodka nezahreje. Kamionisti to tiež nemajú med
lízať. Ich cesta trvá niekoľko mesiacov, a môžu jazdiť len v zime, nakoľko je miestna
infraštruktúra tak biedna, že musia prechádzať cez zamrznuté jazerá. Stalo sa už, že sa kamión
jednoducho prepadol do vody, alebo mu zamrzla nafta a šofér musel čakať týždne, kým sa
ukáže nejaká živá duša.
V pamäti mi utkvel jeden rozhovor. Autor sa náhodne stretáva so starou dámou, ktorá
má rusko-fínsko-francúzske aristokratické korene. Keď sa jej opýtal, prečo sa opätovne vracia
na Kolymu, povedala toto: "Tu je duša, ale bez krásy. Vo Francúzsku je krása, ale bez duše."
Rovnako mi tak v pamäti ostane to, ako sa v Rusku pije a hrá karty. "Rusko nie je krajina,
Rusko je životný štýl." Najviac ma pobavil príbeh chlapov, ktorí dostali voľno na 3 dni, tak šli
samozrejme do krčmy. Tri dni len pili a hrali karty, ani nechodili domov. Obaja prehrali majetky
a nadobudli ich naspäť. Smiali sa spolu, plakali spolu, modlili sa spolu, pohádali sa, dolámali si
ruky, udobrili sa a na štvrtý deň išli opäť spolu do práce.
Aj takto žijú ľudia. Aj v takýchto podmienkach rozkvitá láska. Pre vládu však len ľudia na konci.
Ľudia zanedbateľní. A predsa ľudia, ktorí sa s vami podelia aj o ten posledný kúsok chleba či
gigantického zemiaka.

Biele piesočné pláže, palmové háje, tyrkysovo čisté more, panenská príroda, pohodlie

v luxusných rezortoch, jedinečné a nevšedné okamihy. To všetko sľubujú cestovné kancelárie.
Bez starostí a problémov. Za každý luxus sa ale musí platiť. Otázkou je, či si návštevníci
dovolenkových rezortov a all inclusive hotelov uvedomujú naozajstnú cenu svojho
chvíľkového pohodlia.
Práve na toto sa snaží poukázať Jennie Dielemans, autorka knihy Vitajte v raji. Na tému
sa nepozerá len z jedného uhla, ani nepodsúva vlastné názory. Naopak, reportážnou formou
podáva reálne udalosti a postrehy, ktoré dopĺňa fotografiami a objektívnymi faktami. Či ide o
rozhovory s ľuďmi, životné príbehy, históriu miesta či štátu alebo fakty zo súčasných správ,
autorka všetko podáva s ľahkosťou. Na každý úsek si nechá dostatok času aby čitateľa priblížila
k ľuďom, ktorých opisuje. A keď má všetok záujem, presúva sa na ďalší príbeh, kapitolu či
krajinu.
Namiesto toho, aby knihu zahltila informáciami, autorka v jednoduchosti priblíži a
sprostredkuje to čo videla a pokračuje ďalej. Vďaka tomu človek rozmýšľa nad ľuďmi a
problémami, ktoré mu boli predstavené ešte dlho po dočítaní knihy.
Zničená príroda, nestabilná ekonomika a vykorisťovanie tradičnej kultúry je jediné, čo musíme
vymeniť za bezstarostnú dovolenku a bohatý program. Keď sa za 10 rokov stane destinácia
príliš preľudnená, nedostatočne nedotknutá a jednoducho nudná, stačí nájsť nové exotické
miesto. Postaviť hotely, vyhradiť pláže, vyhnať domácich obyvateľov a turisti môžu prichádzať.
Po odložení knihy si však uvedomíme, že problém pre budúcnosť nás začína dobiehať a za
chvíľu už nenájdeme ďalší nedotknutý raj, ktorý môžeme zneužívať dokým nás neomrzí.