Samuel Jakubík - Gymnázium bilingválne - 1. miesto 

Kolymské denníky: Jacek Hugo-Bader

Na tejto knihe ma hneď zaujal úvodný citát :"S hrôzou si uvedomujem, že som tu už piaty deň, ale od príchodu som sa ešte ani raz neusmial."

Vravím si, že takéto niečo predsa nie je možné. Ľudia si prechádzajú neľudskými vecami
všelikde vo svete, ale raz za čas vás niečo donúti aspoň uškľabiť sa. "Sranda musí byť, aj keby
na chleba nebolo." Táto kniha ukazuje, že človek, ktorý vymyslel tento výrok mal vždy dostatok
chleba, a aj že ku šťastnému životu potrebujeme viac než len chlieb.
Aby som vás oboznámil s prostredím. Kolyma. Zastavte sa a skúste si tipnúť, kde to môže byť,
teda ak to ešte neviete. Ak ste si tipli severovýchodnú časť Ruska, tak tipujete správne. Veľa
ľudí o tejto oblasti nepočulo. Viac ľudí už počulo o gulagoch. Práve tieto socialistické mašinérie
na bôľ a nešťastie boli veľmi frekventované v tomto regióne. Kolyma, Yakutsk, Magadan. To
sú tie časti Ruska, kde je cez zimu aj -60°C, rozpráva sa tu turkickými jazykmi a v prírode voľne
žijú tigre. Etnické zloženie je tiež divočina sama o sebe. Číňania a Mongoli sú tu skoro tak
početní ako Rusi. Ďalej tu máme etniká ako Eveni či Evenkovia, ktoré obývajú Sibír už pár tisíc
rokov.
Život tunajších ľudí je silno poznačený prítomnosťou gulagov aj dnes. Miestni sú
poväčšinou potomkovia väzňov režimu. Z histórie vieme, že aj u nás neboli väzni režimu len
lumpovia a zlosynovia, ale aj vzdelaní ľudia. Miestni tiež nie sú hlúpi. Vedia, že sa v ich krajoch
predávajú geneticky modifikované potraviny (napr. zemiaky veľké ako celá dlaň). Vedia, že oni
sú ľudia na konci dlhého reťazca. To sa týka kvality potravín, oblečenia a celkovo životnej
úrovne.
Z autorovho rozprávania mi príde, že by sa dala napísať kniha o každom jednom
človeku, s ktorým sa autor stretol. Sibírčania sú rovnako skúšaní vetrom aj životom. Väčšina
žije z ruky do úst a nikdy sa nedostala z rozmedzia svojej komunity. Žiaľ, aj v takýchto krajoch
sa nájdu takí, ako aj u nás, ktorí sa radi nabaľujú na chudobe druhých. Veď sem nedovidí ani
sám Boh, teda Putin. Mafii sa tu darí viac než dobre. Baníctvo, ktoré od komunistických čias
funguje prakticky rovnako, je veľmi dobre rozvinuté. Stále sa tu nachádza obrovské nerastné
bohatstvo, ktoré sále kopú podobní chudáci ako počas "socíku".
Tí chudáci, čo nekopú v baniach, sú buď chudáci kamionisti, chudáci drevorubači,
chudáci poľovníci či námorníci. Námorníci typu: 9 mesiacov na mori, 3 mesiace v šenku.
Drevorubači a poľovníci sa zas rýchlo tratia v nekonečných lesoch tajgy. Či už kvôli medveďom
veľkým ako auto, alebo zime, v ktorej vás ani vodka nezahreje. Kamionisti to tiež nemajú med
lízať. Ich cesta trvá niekoľko mesiacov, a môžu jazdiť len v zime, nakoľko je miestna
infraštruktúra tak biedna, že musia prechádzať cez zamrznuté jazerá. Stalo sa už, že sa kamión
jednoducho prepadol do vody, alebo mu zamrzla nafta a šofér musel čakať týždne, kým sa
ukáže nejaká živá duša.
V pamäti mi utkvel jeden rozhovor. Autor sa náhodne stretáva so starou dámou, ktorá
má rusko-fínsko-francúzske aristokratické korene. Keď sa jej opýtal, prečo sa opätovne vracia
na Kolymu, povedala toto: "Tu je duša, ale bez krásy. Vo Francúzsku je krása, ale bez duše."
Rovnako mi tak v pamäti ostane to, ako sa v Rusku pije a hrá karty. "Rusko nie je krajina,
Rusko je životný štýl." Najviac ma pobavil príbeh chlapov, ktorí dostali voľno na 3 dni, tak šli
samozrejme do krčmy. Tri dni len pili a hrali karty, ani nechodili domov. Obaja prehrali majetky
a nadobudli ich naspäť. Smiali sa spolu, plakali spolu, modlili sa spolu, pohádali sa, dolámali si
ruky, udobrili sa a na štvrtý deň išli opäť spolu do práce.
Aj takto žijú ľudia. Aj v takýchto podmienkach rozkvitá láska. Pre vládu však len ľudia na konci.
Ľudia zanedbateľní. A predsa ľudia, ktorí sa s vami podelia aj o ten posledný kúsok chleba či
gigantického zemiaka.


Chiara Mihalčatinová - Gymnázium Veľká okružná - 2. miesto 

Svetlana Alexijevič: Černobyľská modlitba

Hnev, strach, smútok, beznádej, ľútosť, vďaku, obdiv. Moje najčastejšie pocity pri čítaní

tejto knihy. Veľakrát som knihu musela zatvoriť, rozdýchať a buď ju opäť otvoriť alebo úplne

odložiť. Dokonca aj teraz na ňu často myslím, vraciam sa k nej a stále rozmýšľam, či sa to
skutočne muselo stať, opätovne prežívam osudy ľudí, rozmýšľam, čo je s nimi teraz, či ešte
stále žijú. Čo by bolo keby..
Svetlana Alexijevič nám prináša majstrovskú zbierku ľudských osudov, ktoré vyrážajú
dych svojou autentickosťou. Necháva samotných ľudí písať tento príbeh, neupravuje vety,
dokonca keď jej respondent nadáva, nereaguje, počúva, zapisuje.
Hneď prvý príbeh nás zasiahne tou najsilnejšou, najkrajšou emóciou - láskou. Láska jednej ženy
a jedného muža. Láska hrdinu - likvidátora, ktorý hneď po vypuknutí požiaru, šiel hasiť požiar
v elektrárni. Bez toho, aby ho niekto varoval, pripravil, ponúkol mu poriadny výstroj, opísal mu
riziká spojené s hasením... Celý príbeh prežívaš s týmto hrdinom, pomáhaš jeho láske držať ho
za ruku ( aj keď je to samozrejme veľmi nebezpečné a ohrozuje nielen svoj život ale aj život ich
ešte nenarodeného bábätka). Je možné odsúdiť takúto ženu? Nie len on, ale aj ona je hrdinka,
vydržala do konca pri svojej láske, aj keď ju všetci odháňali, varovali ju, ale pochopiteľne nedá
sa nebyť pri milovanom človeku, keď vieš, že je to naposledy. Vidíš ako z neho odchádza život,
že to už nie je on, jeho telo sa pomaly rozpadáva... Tento príbeh zostáva vo mne doteraz.
Neustále sa vraciam k ženám, ktoré so všetkou láskou a nehou stáli pri svojich milovaných až
dokonca..
Ani jeden z príbehov nie je rovnaký. Autorka nám prináša rozmanitú zbierku reportáži,
opisuje ľudí, ktorí zo dňa na deň museli opustiť svoje domovy, svoju pôdu, všetko, čo im
doteraz poskytovalo útechu, teplo, lásku. Opisuje príbehy matiek, ktoré prežívajú smrť svojich
detí, opisuje životy likvidátorov. Najsilnejšie pocity zanechali vo mne príbehy detí, ktoré sami
opisujú ako svojimi detskými očami vidia túto katastrofu, ako prosia svoje matky, aby ich už
nechali zomrieť..
Počas čítania sa neustále musím pýtať, toto sa vážne muselo stať? Skutočne zlyhal
ľudský faktor? A keď už zlyhal vážne to muselo takto dopadnúť? Nebolo dôležitejšie varovať
ľudí, poskytnúť im ochranné odevy, vysvetliť im čo sa v skutočnosti stalo, ako sa tváriť, že je
všetko v poriadku? Kde sa vytratila ľudskosť? Láska a rešpekt k druhému človeku?
"Nepíšte o zázrakoch sovietskeho hrdinstva. Aj keď sa tie zázraky diali! Ale najprv bolo
lajdáctvo, neporiadnosť, a až potom zázraky."


Mária Kromková - Gymnázium Veľká okružná - 2. miesto 

Jennie Dielemans: Vitajte v raji

Biele piesočné pláže, palmové háje, tyrkysovo čisté more, panenská príroda, pohodlie

v luxusných rezortoch, jedinečné a nevšedné okamihy. To všetko sľubujú cestovné kancelárie.
Bez starostí a problémov. Za každý luxus sa ale musí platiť. Otázkou je, či si návštevníci
dovolenkových rezortov a all inclusive hotelov uvedomujú naozajstnú cenu svojho
chvíľkového pohodlia.
Práve na toto sa snaží poukázať Jennie Dielemans, autorka knihy Vitajte v raji. Na tému
sa nepozerá len z jedného uhla, ani nepodsúva vlastné názory. Naopak, reportážnou formou
podáva reálne udalosti a postrehy, ktoré dopĺňa fotografiami a objektívnymi faktami. Či ide o
rozhovory s ľuďmi, životné príbehy, históriu miesta či štátu alebo fakty zo súčasných správ,
autorka všetko podáva s ľahkosťou. Na každý úsek si nechá dostatok času aby čitateľa priblížila
k ľuďom, ktorých opisuje. A keď má všetok záujem, presúva sa na ďalší príbeh, kapitolu či
krajinu.
Namiesto toho, aby knihu zahltila informáciami, autorka v jednoduchosti priblíži a
sprostredkuje to čo videla a pokračuje ďalej. Vďaka tomu človek rozmýšľa nad ľuďmi a
problémami, ktoré mu boli predstavené ešte dlho po dočítaní knihy.
Zničená príroda, nestabilná ekonomika a vykorisťovanie tradičnej kultúry je jediné, čo musíme
vymeniť za bezstarostnú dovolenku a bohatý program. Keď sa za 10 rokov stane destinácia
príliš preľudnená, nedostatočne nedotknutá a jednoducho nudná, stačí nájsť nové exotické
miesto. Postaviť hotely, vyhradiť pláže, vyhnať domácich obyvateľov a turisti môžu prichádzať.
Po odložení knihy si však uvedomíme, že problém pre budúcnosť nás začína dobiehať a za
chvíľu už nenájdeme ďalší nedotknutý raj, ktorý môžeme zneužívať dokým nás neomrzí.


Natália Pončková - Gymnázium Veľká okružná - 3. miesto 

Witold Szabłowski: Vrah z mesta marhúľ

Už z názvu knihy som ako čitateľ a zároveň stredoškolák so základnou znalosťou o
Turecku čakala nemilostné príbehy plné brutalít. Možem povedať, že som sa nemýlila, čo ma
však prekvapilo boli kapitoly s jemným, trošku odľahčujúcim a veľmi vhodným humorom. Bolo
vidieť že reportér, novinár a teda aj autor knihy, Witold Szabłowski, bol úzko spätý s krajinou.
Vďaka štúdiu, ale aj pobytu sa mu Turecko vrylo pod kožu, čo sa odzrkadlilo nie len na
politických či historických znalostiach, ale najmä výpoveďami postáv v jednotlivých
reportážach.
Z môjho pohľadu bolo cieľom poukázať na rozdiely nielen medzi Tureckom a západne
situovanými štátmi, najmä v únii, ale aj odlišnosťou medzi západom a východom krajiny. Hneď
na začiatku sa stretávame s prvým príbehom kde sa odzrkadľuje aj momentálnu situáciu v
Turecku. Čo ma ďalej pri listovaní knihy zaujalo bolo prelínanie s priblížením kultúry, pohľadu
na nesúlad medzi pohlaviami, vnímaní sexuálnej orientácie, ale aj sexuality ako takej.
Obohatenie umením, najmä filmom a literatúrou. Všetko toto však vystriedali nepochopiteľné
skutky a tresty kvôli urážke na cti. Trošku paradoxný pohľad na krajinu ktorá si zakladala na
tradíciách a určitej verejnej mienke, no s legálnou prostitúciou.
Text knihy bol písaný zrozumiteľne, odbornosť textu nenáročná a určená širšej
verejnosti. Samozrejme nie je to literatúra vhodná pre deti, minimálne do pätnásť rokov, v
rámci toho že tam nájdeme vulgarizmy. Čo mi trošku prekážalo, bolo zopár
neprehliadnuteľných gramatických chýb, napriek tomu, že som sa na ne až tak nesústredila.
Taktiež som sa občas cítila ako na hodine dejepisu, ale to je už je možno nadmerne subjektívny
pohľad.
Môj osobný názor je však pozitívny. Určite by som ju odporučila každému kto si
neuvedomuje aké šťastie má, že žije v demokratickej krajine. Takéto príbehy zanechajú v človeku stopu a pre mňa to bolo skutočne obohacujúce, najmä po morálnej stránke.


Vytvorte si webové stránky zdarma! Táto stránka bola vytvorená pomocou služby Webnode. Vytvorte si vlastný web zdarma ešte dnes! Vytvoriť stránky