REC(ENZIA)

Súťažné texty v rozsahu jednej strany hodnotila odborná porota: 

Porota sa zhodla na poradí: 

1. miesto - Katarína Chovancová - Gymnázium sv. Františka z Assisi v  Žiline

poukážka na nákup kníh v hodnote 25 €, honorár za publikáciu recenzie v hodnote 30 € a darčekový balíček od mesta Žilina

2. miesto - Nikola Murgašová - Gymnázium J. M. Hurbana v  Čadci

poukážka na nákup kníh v hodnote 15 €, honorár za publikáciu recenzie v hodnote 30 € a darčekový balíček od mesta Žilina

3. miesto - Nina Sýkorová - Gymnázium P. O. Hviezdoslava v D. Kubíne

poukážka na nákup kníh v hodnote 10 €, honorár za publikáciu recenzie v hodnote 30 € a darčekový balíček od mesta Žilina

čestné uznanie

Júlia Beláková - Gymnázium bilingválne v  Žilina

Júlia Rybáriková - Gymnázium sv. Františka z Assisi v Žiline

Nina Paulínyová - Gymnázium sv. Františka z Assisi v Žiline

poukážka na nákup kníh v hodnote 10 €

Súťažné texty neprešli jazykovou korektúrou.

Katarína Chovancová - 1. miesto

Nepoznáme svojich susedov

(recenzia knihy Urob si raj)

Keď som včera nastupovala na vlak smerujúci do Prahy, nemohla som sa zbaviť pocitu, že by som sa mala hneď otočiť, ísť naspäť domov a nechať to všetko tak. Čo ak nebude spoločná reč? Čo ak bude trápne ticho? Čo ak márne strácam drahocenný čas? Ubehlo pár hodín a už sedím s Mariuszom Szczygielom na terase pohostinstva neďaleko Karlovho mostu. Každý v rukách držíme pollitrák rezaného piva a naša debata sa so zvyšujúcim počtom týchto ,,rezaných" stáva čoraz viac príjemnejšou. Poviete si, o čom sa dá rozprávať s úplne cudzím Poliakom a pritom odpoveď je celkom jasná. Dobrý rozhovor je vždy o niečom, čo ľudí spája a nás spája sused - Česko.

(Ne)česi

Mariusz mi rozpráva o ľuďoch, ktorých stretol pri svojich potulkách Českom. Tvárim sa, že mu plne rozumiem a tak ako týchto ľudí pozná on, poznám aj ja. V skutočnosti som zo spomenutých mien poznala asi jedno. K menám pridáva príbehy, k príbehom ďalšie mená, k tým ďalšie príbehy. A tak aj keď som o tých ľuďoch nikdy nepočula, mala som pocit, že ich poznám. Dokázala som sa vžiť do ich sveta a myslenia, minulého alebo súčasného, a pochopiť ich napriek tomu, že bol každý iný. Spisovatelia, maliari, umelci, zabávači... Možno to bolo Mariuszovým rozprávaním, nadšením, priamymi stretnutiami a zážitkami s týmito ľuďmi, možno to bolo tým, akí sú Česi Čechmi.

Viera nie, triezvosť áno

Pri ďalšom pive hovorím, že by som radšej prešla k nealku, pretože je sobota a zajtra ráno musím vstávať do kostola. Kto mohol vedieť, že práve toto bude pre Mariusza ako návnada. Diskusia o viere a Čechoch je zaujímavejšia, než som si na začiatku myslela a jej gro je, prekvapivo, ohľaduplnosť. Mnohé ďalšie pôsobivé príbehy, z ktorých ma zaujala napríklad komunikácia medzi poľskými veriacimi a českými neveriacimi. Pri otázkach, na ktoré veriaci odpovedal: ,,Boh", sa český neveriaci dokázal šikovne vynájsť a odôvodniť si svoj názor aj bez Boha. Keby som nebola taká veriaca, aká som, asi by som aj začala pochybovať o vlastnom presvedčení. Čoraz viac sa dostávam do myslí Čechov. Mariusz spomína na návštevu pápeža Benedikta XVI., ktorej atmosféru a postoj Čechov k viere vystihuje pár vetami. Počul ich od hlásateľov správ, ktorí komentovali fakt, že Európskou ulicou, ktorá vedie z letiska do centra, Benedikt XVI. neprechádza papamobilom, ktorý slúži na to, aby sa hlava cirkvi mohla cestou zdraviť s veriacimi. "Zdraviť však niet koho. Európska ulica sa naposledy zaplnila, keď ňou prichádzal Kim Ir-sen."

Pohoda a pohreb sú synonymá

Pozerám na hodiny, je už čosi po jedenástej večer, ale téma na rozhovor stále je. Pozvoľne sme prešli od viery k pohrebom. Mariusz opisuje, ako sa pochováva v Čechách, keďže väčšina ľudí je neveriacich, a tak cirkevný pohreb určite nie je najpopulárnejšia voľba poslednej rozlúčky. Hovorí, že Česi si s tým nerobia veľkú hlavu. Pripijú si na zomrelého, spomínajú, zaspievajú jeho obľúbené pesničky, zatiaľ čo nebožtík leží už v prachovej forme v škatuľke na parapete. Poprípade ho potom nejako symbolicky rozprášia alebo zakopú hocikde na záhrade. Žiadne veľké ovácie, skupinový plač na cintoríne, stres z prípravy karu. Čo vystihuje obľúbené české spojenie používané na všetko: ,,V pohode."

Nekonečné slová

Myslím, že keby to bolo možné, Mariusz by rozprával ešte dlhšie, avšak takto som mala možnosť vypočuť si to, čo pokladal za najdôležitejšie bez toho, aby sa silil, pretvaroval, preháňal, ako sám prízvukuje. Až na jeden omyl. Stretnutie s ním nebolo zoči-voči, rezané pivá boli stránky knihy a to, čo som od neho počula, som nepočula, ale čítala. Realita sa stala knihou, kniha predstavou a Česi spoznanými susedmi.

Katarína Chovancová - 1. miesto

Žijeme vojnou

(recenzia knihy Depeše)

Depeše, hovorím si, že to možno bude celkom fajn. Podnadpis ,,Vojna! Drogy! Dobrodružstvo!" moje očakávania ešte zvyšuje. Začínam a hneď prvá strana rúca moje predstavy. Nejde totiž o prvú ani druhú svetovú vojnu, ale o vojnu vo Vietname. Kompozícia je veľmi divoká, čo mi na jednej strane veľmi vyhovuje, na druhej sa trochu strácam a neviem sa dočkať zmeny, ktorá je v nedohľadne. Poznatky popretkávané príbehmi, tie názormi, tie spomienkami. Zaujímavé je, že v polovici knihy sa mi takýto štýl stáva čoraz viac príjemným.

Ísť proti vlastným

Z autorovho mena súdim, že ide o Nemca a až keď hovorí o Američanoch ako o ,,našich", dochádza mi, že ide o Američana. Všetci dobre poznáme americkú národnú hrdosť, ale Michael Herr ju pri písaní tejto knihy odhodil naozaj ďaleko. Začínam chápať, prečo je práve on v edícii Prekliati reportéri. Dokáže bez obáv kritizovať vlastné velenie a hovoriť tak priamo a bez servítky, že by mohol byť za to aj trestne stíhaný. Ukazuje pravé oči vojny, nemaskované médiami, vyhláseniami vysokopostavených mužov, výhrami Američanov. Vďaka nemu vidím veci, ktoré sa skrývali, tajili alebo sa len tak kdesi vytratili, respektíve nikto nemal odvahu ich povedať nahlas.

Vojakova duša

Nachádzam tu to, čo by som si neprečítala v žiadnych novinách z časov tejto vojny. Áno, možno by sa dalo nájsť pár veteránov, ktorí by opísali svoje zážitky, ale bolo by to len mnoho príbehov jedného človeka. Tu nachádzam pár príbehov mnohých ľudí. Každý je iný, prešiel si iným, videl iné veci, cíti sa inak, rozmýšľa inak a je šialený inak. Áno, šialený, pretože vojna predstavuje také psychické vypätie, ktoré poškodzuje nielen telo, ale aj dušu. Každý sa s tým vyrovnáva sám a Herr ukazuje pravé tváre vojakov. Každý z nich rozmýšľa samostatne, nie sú to len bezcitní panáčikovia, ktorých posúvate po hracej doske proti nepriateľovi. Ukazuje vojakov, ktorí sa stali jeho priateľmi, ukazuje vojakov, ktorí ho ako korešpondenta nenávideli, ukazuje ,,priateľstvá" medzi pechotami, divíziami, mariňákmi, ženistami...

,,Raz popoludní v Khe Sanhu mariňák išiel na latrínu a zabil ho nastražený granát, ktorý vybuchol vo chvíli, keď sa otvorili dvere. Velenie sa to snažilo vysvetliť infiltráciou Severovietnamca, ale obyčajným pešiakom bolo jasné, koľko bije: ,,To akože sa nejaký šikmáč dotrepal až sem, aby strčil granát do hajzla? Niekomu jednoducho preskočilo." Myslím, že netreba viac slov ani k veleniu, ani k vojakom.

Nutnosť neslušnosti

Autorova otvorenosť sa neskryla ani pri téme alkohol a drogy. Drogy sú všade, nikto bez nich nevie žiť, sú ako kyslík. Namiesto odsudzovania týchto ľudí ukazuje, prečo a ako ich pochopiť. Alkohol a drogy sú jediná východisková cesta z útrap vojny. Pri nich sa ľahšie zabúda, ľahšie spí, ľahšie žije. Taktiež sa nedá nespomenúť, že podstata niektorých viet tkvie práve v nadávkach. Bez nich by to nebolo ono, s nimi je to spontánnejšie a pochopiteľnejšie.

Neviditeľný, nečitateľný

Až na konci knihy sa dozvedám, prečo sa Michael Herr ocitol vo Vietname. Nikde nie je ani štipka o jeho výzore, rodine, minulosti, cieľoch. Jednoducho nič. Len jeho slová, myšlienky pretavené v knihe.

Viac ako sebe venoval pozornosť svojmu okoliu, kamarátom, vojakom, vojne. To bude asi práve to, prečo je táto kniha iná od ostatných. Je to iná reportážna kniha, iná kniha o vojne, iná kniha o Vietname ako ostatné. Táto kniha má dušu. Dušu, ktorú si vypožičala od všetkých vojakov, ktorých Herr vo Vietname stretol, od všetkých miest, na ktorých sa ocitol, od všetkých slov, ktoré počul a povedal.

Nikola Murgašová - 2. miesto 

Mojou vášňou nebolo nikdy čítanie kníh, ktorých obsah odkazoval na udalosti druhej svetovej vojny, hoci mi moja mama pravidelne prízvukovala, že keď prečítam aspoň jednu, že keď aspoň raz privoniam k príbehom ľudí, ktorých životy sa tak nečakane diametrálne zmenili, už nikdy môj smäd po hlbšom poznaní ich osudov neuhasím a mala pravdu. Kniha, Čo to má so mnou spoločné, spálila všetku skepsu, ktorú som pociťovala ku knihám s vojenskou tematikou.

Autor, Sacha Batthyany, originálnym spôsobom popísal spojitosť potomkov priamych účastníkov vojny s jej nezabudnuteľným hrôzostrašným priebehom. Tohto švajčiarskeho novinára vyniesla na povrch spisovateľskej scény práve kniha s názvom Čo to má so mnou spoločné. A ja som rada, že moja cesta za poznaním životov ľudí, ktorí boli priamymi alebo aj pasívnymi účastníkmi tohto zverstva, začala práve knihou od autora Sacha Batthyanyho.

Autor predstavil čitateľom knihy osudy jeho predkov, ktorých príbehy sa nedobrovoľne aktívnym spôsobom zapísali do veľkej knihy osudov a životov ľudí poznačených druhou svetovou vojnou. Sacha Batthyany pochádza zo šľachtickej rodiny. Nie len to krv jeho predkov, ktorá mu koluje v žilách, ale aj ich minulosť, akoby sa všetky kroky, každé správne a aj nesprávne rozhodnutia, každý čin, či naopak každý náznak pasivity pospájali a vytvorili jeho vlastné DNA. Raz som počula prednášku na tému identita človeka a práve tam bolo spomenuté, že DNA každého človeka má svoju vlastnú melódiu. Nie je to úžasné? My, ľudia, sme si takí podobní a pritom máme každý svoju vlastnú melódiu, no je možné počuť rytmus nášho ja, keď je tak nespočetne veľa vecí, ktoré nás ovplyvňujú?

Sacha Batthyany zameral svoj pohľad na minulosť tesne po tom, ako mu na stolíku v jeho kancelárii pristáli noviny s článkom o jeho pratete, ktorá údajne mala prsty vo vražde 180 židov, a tak sa začala jeho honba za pravdou. V knihe prestavuje výpovede ľudí, ktorým je pojem "peklo na zemi" tak blízke. Autor sa rozhodol pátrať. Pátral po pravde. Pátral po minulosti. Hľadal za tým všetkým vlastne sám seba? Moja odpoveď je áno, hoci si myslím, že minulosť nie je to, čo nás definuje, ale rozhodne to je niečím, čo nás formuje a on to chcel vedieť, chcel vedieť, čo ho vyformovalo do podoby, akou je. Čím hlbšie spoznával činy svojej rodiny, tým viac pociťoval puto, ktoré je medzi ním a minulosťou jeho blízkych. Sám autor v knihe spomína :,, Vyrovnať sa s minulosťou môžeme len vtedy, ak budeme stále rozprávať o tom, čo sa prihodilo." Lenže, on sám vtedy nevedel, čo sa presne prihodilo, a tak sa rozhodol pátrať, pátrať po pravde. Nebol si istý, čo ho hnalo vpred. Nechápal odhodlanie, ktoré ho sprevádzalo a sám niekedy nevedel prečo, niekedy nevedel, že čo to má s ním spoločné. O svojej rodine sa dozvedá množstvo zaujímavosti. Dozvedá sa o ich postoji, o ich mieste v tragédii, ktorá sa odohrala v minulom storočí. Jeho primárnym zdrojom sa stanú zápisky jeho starej mamy, opisujúce pocity, ktoré prežívala počas vojny. Vydal sa po jej stopách. Skúmal zákutia miest, o ktorých písala vo svojich spisoch. Stretáva sa s nepochopením so strany svojich blízkych, ktorí mu neustále kladú otázku: ,,Prečo?" Lenže ako má na to odpovedať, keď sám nepozná odpoveď.

Jeho stará mama raz spomenula :,, Najsilnejšie puto je medzi starými rodičmi a vnúčatami." S postavou starej mamy sa stotožňuje, vidí sa v nej a má pocit, že keby sa okolnosti vyvinuli inak a jeho stará mama by mohla zo seba dostať von to, čo ju ťažilo , tak by to malo priamy dopad aj na jeho povahu. Sacha Batthyany:,,Kistarcsa sa mohla stať bodom zvratu v jej živote, na môjho otca by z tohto nového ohňa, čo v sebe cítila, preletelo zopár iskier , jeho telu by dodali viac napätia, viac sebadôvery. A on by to potom odovzdal mne."

Jeho stará mama prirovnávala svoj život ku krtovi, s hlavou pod zemou, stále prikrčená. Autor sa zamýšľa aj nad týmto jej prirovnaním. Skúma samého seba. Snaží sa zodpovedať otázky, ktoré mu už tak dlho víria v hlave. Prečo sa ľudia nečinne prizerali na ten masaker, ktorý sa odohrával na uliciach? Prečo sa ľudia len nečinne tomu všetkému prizerali cez zatiahnuté závesy? Prečo nikto nezakročil? Bolo to preto, lebo sa báli alebo to bola len pasivita? A je vlastne pasivita voči zlu samotným zlom? Prirovnáva situáciu vtedajšej doby k dnešnému svetu, svetu internetu. Dnes je každý hrdina, likuje fotky na sociálnych sieťach, zdieľa články, ktoré popisujú fatálne následky znečistenia prírody a potom sám vyhodí plechovku von oknom. Podpisuje imaginárne petície proti výrubu lesa, ale nerobí mu problém pre vlastné blaho toto drevo ťažiť. Aké by to bolo, keby svet internetu nebol? Keby si bol tým, kým si a pravda by sa nedala prikrášliť? Toto vidí aj autor. Príbehy, ktoré počul už tisíckrát, zrazu nie sú tak číre, ako sa na prvý pohľad zdalo. Vďaka zápiskom svojej starej mamy zistí, že pravda je len jedna, ale každý má tú svoju a je len na nás, či uveríme pravde alebo nás zláka vôňa vábivejšieho príbehu, ktorý sa dá častokrát kúpiť za pár drobných.

Sacha Batthyany sa rozhodne túto pravdu podať aj ľuďom, ktorí dlhé roky žili v klamstve. Stretáva sa s cudzincami, ktorí však boli jeho starej mame blízki a na počudovanie cíti k nim určité puto aj on sám. Ľudia, s ktorými sa stretol, pociťovali rovnako ako on, že stredobod ich života je niekde v minulosti: ,,Vyrastali sme s pocitom, že bolestná minulosť určuje náš súčasný život. Je to naše dedičstvo. Vždy bolo prítomné, každú minútu nášho detstva, každú hodinu našej mladosti, každý deň nášho života." Tieto slová ho zasiahli, konečne sa mu dostalo porozumenia. Vypovedanie pravdy mu veľmi pomohlo. Spomína si na slová jeho starej mamy a o pute, ktoré je medzi starými rodičmi a ich vnúčatami:,, Neviem, či by som ho nemal preťať. Mohol by som začať od nuly, bez bremena minulosti. Ale neviem, ako to urobiť. Človek predsa nemôže zaprieť vlastné korene, nemôže zahodiť svoju minulosť medzi odpadky, nie je tak? Zrejme musí najskôr pochopiť odkiaľ pochádza a kto je, aby mohol začať odznova, či nie? Len ten môže toto puto preseknúť, kto ho vidí pred sebou ako svetlá pristávacej dráhy v noci na letisku. ..."

Pri písaní stručného obsahu tohto diela som sa snažila nenásilným spôsobom vyjadriť aj svoj názor na danú problematiku veci. Musím však dodať, že vo väčšej miere som s autorom plne súhlasila. Páčil sa mi jeho prístup a jeho odhodlanie, veď predsa nikdy nikoho nezaujímali ľudia, ktorí svoj beh začali, ale tí, ktorí ho dotiahli do úspešného konca. Myslím si, že práve húževnatosť autora v tejto kapitole jeho života bolo to, čo mu prinieslo úspech.

Nie je ťažké začať na ceste ktorou chceme ísť, ťažšie je vytrvať, nevzdať sa a bojovať aj keby to malo znamenať, že pôjdeme po tej ceste sami. Sacha Batthyany šiel touto cestou, aj keď sa stretol s nepochopením a aj keď nie všetko, čo zistil bolo zrovna príjemné. No možno práve vďaka jeho vytrvalosti a odhodlaní bude môcť začať písať nový príbeh ich rodinného života bez ťarchy minulosti.

Každý si v knihe príde na svoje. Historickí nadšenci, blázniví romantici, ale myslím si, že aj neodbytní detektívi, keďže celá kniha sa nesie v znamení pátrania po pravde. Túto knihu by som odporučila všetkým milovníkom očarujúcej vône kníh, ale aj tým, ktorí si nie sú svojou láskou k ťarche a kráse slov, ktoré sú ukryté na papierových stranách, takí istí. Po prečítaní tejto knihy vám môžem garantovať, že budete rovnako neodolateľne túžiť po poznaní osudoch svojich blížnych. Mne táto kniha okrem množstva otáznikov, zanechala aj pachuť krvi v ústach s otázkou, na ktorú asi nikdy nedostanem odpoveď. Kam siahajú hranice ľudského zla a má vôbec zlo nejaké medze?

Nina Sýkorová - 3. miesto

Realita 21. storočia?

...alebo Kníhkupec z Kábulu na Slovensku

Do Afganistanu pricestovala na jeseň v roku 2001. Prežila týždne s veliteľmi Severnej aliancie na púšti pri hraniciach s Tadžikistanom, bola svedkom ofenzívy proti Talibanu, žila na kamennej dlažbe, v hlinených chatrčiach... Po zvrhnutí Talibanu sa presunula do Kábulu, kde sa v kníhkupectve Sultána Chána oslobodzujúco prehŕňa v knihách. Nórska reportérka a spisovateľka Asne Seierstad ponúka čitateľovi osobnú spoveď zo svojho štvormesačného pobytu v Afganistane. Aby docielila bytostne priamy kontakt s mentalitou a hodnotami typickej afgánskej rodiny, musí s ňou doslova splynúť. Každodenným životom preniká do jej fungovania a pravidiel a odhaľuje európskemu konzumentovi literatúry inakosť žitia. Prisťahuje sa do rodiny, prežíva dni so ženami , navštevuje ich rodinných príbuzných, je pozorovateľom na bazári, trávi čas so Sultánom a jeho synmi v kníhkupectve, v meste, na služobnej ceste. Rodina sa s ňou delí nielen o jedlo a zelený čaj, ale aj o starosti, nenaplnené lásky a svadby z vôle rodičov. Postupne odhaľuje skutočnú tvár svojho hostiteľa - pod maskou pohostinnosti a milovníkom umenia sa skrýva tvrdý manipulátor svojich detí a manželiek. Asne vidí do sŕdc Sultánových dcér, ktoré si berú za manželov mužov, ktorých pred svadbou ledva videli a s ktorými neprehodili ani slovíčko. Nerepcú, len trpia. Plačú vo vnútri. A mne tiekli slzy spolu s nimi. Vedia, že keby nepočúvli príkaz svojich rodičov, sú zatratené. Vedia, že dostávať tajne zamilované listy od neznámeho nápadníka je to isté, ako byť nevernou v manželstve. Vedia, že za nemravné správanie môžu zomrieť. Vedia, že ich vzdelávanie záleží od vôle ich otca. Spútané a uväznené nevinné holubice odsúdené tvrdo pracovať, plniť želania mužov a rodiť deti. Vlastne synov. Vtedy sa ich hodnota čiastočne zvýši. Nahliadnite do týchto tajných rodinných komnát a pochopíte, kde sú hranice slobody a nezávislosti.

Autentickosť dosahuje autorka používaním afgánskych slov, názvov konkrétnych lokalít v Afganistane a v Pakistane, pomenovaní jednotlivých modlitieb či uvedením všetkých dekrétov po nástupe Talibanu v Kábule na jeseň 1996. Nahliadnite do týchto tajných rodinných komnát a pochopíte, kde sú hranice slobody a nezávislosti.

Kniha poteší aj svojou obálkou z recyklovateľného papiera, veľkosťou akurát do kabelky a rozdelením na menšie kapitoly. Odporúčam prečítať aj mužom, aby pochopili hodnotu slabšieho pohlavia a taktiež stredoškolskej mládeži, aby si uvedomili hodnotu vzdelania, lásky a voľnosti.